alpinerock.sk

SLOVAK MOUNTAINEERING TEAM

História

V horách je všetko skutočné. Môžete v nich spoznať samých seba, svoju silu i svoju slabosť. Môžete prežívať skutočnú radosť, ale aj bolesť a utrpenie.

(Procházka, 1988)


Horolezectvo samotné tu bolo už omnoho skôr, než podstata horolezectva ako ju poznáme dnes. Spočiatku to však nebol šport, túžba po úspechu alebo životný štýl. Bola to životná nevyhnutnosť. Ľudia narodení v kopcoch, horách, ale aj vo veľhorách, sa museli naučiť žiť a prispôsobiť sa pobytu v týchto náročných podmienkach. Ako o samoúčelnej ľudskej činnosti sa dá o horolezectve hovoriť až na konci 18. Storočia.
Horolezectvo, ako už sám názov hovorí, je o lezení a zdolávaní hôr. Od turistiky sa ale zásadne líši. Predovšetkým je to omnoho náročnejšie a nebezpečnejšie.

Náročnosťou myslíme to, že sa človek často pohybuje v kolmom, ale aj previslom teréne, na čo musí byť fyzicky aj psychicky pripravený. Samozrejme tu hrajú úlohu aj vrodené predpoklady, somatotyp jedinca a duševná vyrovnanosť. Čo sa nebezpečenstva týka, je tu jasne alarmujúca možnosť pádu, ktorý v porovnaní s pádmi v iných športoch často končí tragicky. Prekonávanie strachu je jednou z hlavných otázok horolezectva. Strach je individuálny. Ovplyvňuje naše výkony v horách a v určitom pohľade rozdeľuje horolezcov do výkonnostných skupín.

Horolezec, ktorý spolu s prekonaním strachu dokáže vycibriť tiež svoju techniku, sa stáva skutočným horolezcom.Ľudia sa horolezectvu venujú hlavne preto, že im prináša zábavu vo forme netradičného pohybu, silné zážitky, pocit, že sú súčasťou prírody a samozrejme radosť z úspechov. Každý úspešný výstup vyvoláva novú a väčšiu túžbu po ďalších a náročnejších výkonoch.

Z horolezectva sa stal zaujímavý a krásny šport neobmedzených možností. Je pravdou, že po celom svete ubúdajú možnosti prvovýstupov, tento problém je však nahradený hľadaním nových spôsobov a štýlov lezenia. S rastúcou náročnosťou výstupov sa tiež stále viac firiem venuje horolezeckému vybaveniu, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou úspešného lezenia.

Vysoké hory človeka fascinovali vždy. Už v staroveku hrali hory a veľhory významnú úlohu pre spoločnosť. Môžeme tu rozlíšiť dve úlohy: náboženskú a dobyvateľskú. Čo sa týka náboženskej úlohy, horám bola udeľovaná predstava boha – silnej bytosti, ktorá by vysvetľovala javy a prírodné zákony v tej dobe pre človeka nepochopiteľné. Inokedy im ľudská predstavivosť na vrcholoch umiestňovala aj božské tróny (Olymp 2917 m). Neskôr sa hory stávali predmetom fanatickej úcty.

Dobyvateľská úloha sa dá zmapovať už do 4. storočia p. n. l., kedy dobyvateľ Alexander Macedónsky roku 350 p. n. l. v čele armády prekročil Kaukaz. Nemôžeme opomenúť tiež obdobie humanizmu a renesancie, kedy sa hory stali nielen miestom pre rozjímanie mníchov a zakladanie kláštorov, ale tiež miestom pre objavovanie krás horskej prírody. V 16. Storočí začínali do hôr prenikať prví prírodovedci a topografovia. Stále to ale ešte neboli oni, kto sa vydával do hôr kvôli lezeniu samotnému.

Za počiatok horolezectva sa považuje rok 1786. Je to rok, kedy na popud Horace Benedicta de Saussure, ktorý vyhlásil súťaž, bol prvýkrát zdolaný najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Prvovýstup uskutočnili Michel-Gabriel Paccard a Jaques Balat.Sám Horace B. de Saussere vystúpil na Mont Blanc o rok neskôr. Podnet pre vznik cieľavedomého horolezectva položili Angličania, ktorí v Alpách položili základ alpinizmu – zliezaniu vysokých hôr. Ako počiatok tzv. zlatej éry alpinizmu sa udáva rok 1854, kedy Sir Alfred Wills so sprievodcami pokoril Wetterhorn. Netrvalo dlho a v Alpách boli postupne zlezené všetky vysoké vrcholy. Jedným z najznámejších je výstup Edwarda Whypera na jednu z najkrásnejších hôr sveta – 4482 m vysoký Matterhorn v roku 1865. Táto výprava je ale tiež známa i vďaka svojmu tragickému koncu, kedy pri záverečnom zostupe zahynuli štyria zo siedmich členov Whyperovho tímu.

V roku 1857 bol v Londýne založený Alpský klub združujúci priaznivcov alpinizmu. S druhou polovicou devätnásteho storočia sa začína oddeľovanie samotného horolezectva a skalného lezenia – dá sa naň pozerať ako na samostatné športové odvetvie. Vo vývoji horolezectva zohrali dôležitú úlohu horskí vodcovia. Už vo výpravách prírodovedcov pomáhali skúsení a zdatní horali a s rozvojom alpinizmu sa ich počet mnohonásobne zvýšil. Mnohí sa špecializovali výhradne na túto činnosť a vytvorili tak nové povolanie horských vodcov, skúsených odborníkov a znalcov hôr. Obdobie počas a po prvej svetovej vojne znamenalo výrazné spomalenie vývoja horolezectva. K opätovnému rozmachu došlo na konci dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov, kedy hlavne Taliani a Angličania uskutočnili rad významných a zaujímavých výstupov. Po druhej svetovej vojne sanajvýznamnejšie horolezecké výstupy presunuli do Himalájských oblastí.

V roku 1950 bol prekonaný prvý osemtisícový vrchol Annapurna Francúzmi M. Herzogom a L. Lachénalom. V roku 1953 najvyšší vrchol sveta Mount Everest (8 848 m) Novozélanďanom E. Hillarym a šerpom T. Norgeyom.

K výstroji predvojnových lezcov patrilo 20 až 30 m dlhé krútené konopné lano, uväzujúce sa priamo na telo alebo dokonca v páse. Do skromnej výstroje sa počítalo tiež niekoľko železných karabín, slučiek, skôb a drevených klinov. Postupové istenie sa zakladalo iba zriedka.Po vojne tento trend stále pretrvával. Zlaňovalo sa väčšinou na Dülfera (zlaňovanie iba pomocou lana), ale objavila sa už prvá zlaňovacia pomôcka – špeciálna karabína s priečkou. Medzi 60. – 80. rokmi 20. storočia nastáva veľký rozvoj predovšetkým vo vývoji novej výstroje. Konopné laná sú nahradené nylonovými lanami. Objavujú sa tiež prvé železné zlaňovacie osmy a vklínence. Približne o desať rokov neskôr sa začínajú používať i sedacie úväzy a prvé duralové karabíny.

Osemdesiate roky sú predovšetkým zlomom v prístupe k lezeniu. Začína sa klásť dôraz na čistotu výstupu, technické pomôcky sa používajú iba k zabezpečeniu lezcov proti pádu, teda nie k prispôsobeniu úrovne výstupu schopnostiam lezca. Najmä posledných 10 až 15 rokov u nás dochádza k veľkej popularizácii horolezectva. Postupne sa lezenie stalo dostupné aj širokej verejnosti. Budujú sa lezecké steny s istením i bez. 

Z lezenia na umelých stenách sa stáva samostatná kategória. Býva využívaná množstvom lezcov predovšetkým v zimných mesiacoch, kedy sa nedá liezť vonku na skalách.


COPYRIGHT: ALPINE ROCK

© 2019 alpinerock.sk

Theme by Anders Norén