alpinerock.sk

SLOVAK MOUNTAINEERING ORGANIZATION

MONT BLANC 4810 (VHT) / FRANCE / ITALY

Mont Blanc alebo Monte Bianco  je najvyšší vrch Álp a Západnej Európy, prípadne celej Európy, v závislosti na jej hraniciach. Leží na francúzsko-talianskej hranici v masíve Mont Blanc v Savojských Alpách. Vrch je pokrytý mnohými ľadovcami, pričom najväčší z nich sa volá Mer de Glace.


Keď padla otázka expedície na strechu Európy, moja otázka znela: ,,idem a kedy?“. Po zúfalom hľadaní voľného termínu sme sa konečne zhodli na pevnom dátume a mohlo sa začať trénovať. Môžem potvrdiť, že tréning má zmysel. Takto som si mohol vychutnávať okolie a nemusel som frflať, kedy už budeme na vrchole. Odchod bol z Bratislavy a pred sebou sme mali vyše 1100km. V zložení:  Erik, Andrej, Majka a ja, nám cesta ubehla veľmi rýchlo.

Do kempu Le Pont sme prišli okolo deviatej večer, rozložili sme stany a vybehli na jedno čapované – dobre, dobre – boli dve a to len preto, lebo sme si objednali omylom tmavé pivo. Vraciame sa k stanom a Andrej kričí že videl líšku. Smejeme sa, lebo po pár minútach vidíme psíka podobnej farby akú majú líšky. Ráno pri raňajkách stojíme ako obarení, naozaj, líška a aká
smelá. Prehrabuje nám batohy hľadajúc nejakú potravu. Všetci vyťahujeme fotoaparáty namiesto toho, aby sme ju hnali kade ľahšie. Pofotené máme, a tak plašíme líšku a pripravujeme sa na
výstup k chate Vittorio Emanuele II, ktorá sa nachádza vo výške 2735m n.m. Tam by sme mali prespať a na ďalší deň vyšliapať aklimatizačnú štvortisícku Gran Paradiso / Madonna 4058m
n.m. Počasie sme mali gýčové, nepomohol ani krém s faktorom 50, a tak sme sa jeden druhému smiali, ako nás spálilo.

Po aklimatizácii sme sa presunuli z kempu Le Pont do kempu Hobo za mestečkom Courmayour (Talianska alternatíva francúzskeho Chamonixe). V tomto kempe sme si povedali, že jeden deň budeme výlučne len regenerovať, pretože na Monte Bianco, ako ho tam všetci taliani nazývajú, potrebujeme všetky sily. Tak sme jeden deň obetovali a išli sme do Courmayour nakúpiť magnetky, vychutnať si taliansku kávu, taliansku pizzu a zmrzlinu. Deň nám celkom rýchlo ubehol, večer sme si pretriedili materiál, ktorý budeme potrebovať na výstup. Ja som sa dokázal zbaliť do 18l batohu, čomu som sa sám čudoval. Po regeneračnom dni sme v ranných hodinách sme mali naplanovaný výstup na chatu Gonella vo výške 3071m n.m. Jednohlasne sme sa dohodli, že každú hodinu bude prestávka na hydratáciu a v striedaní nesenia lana. Po asfaltovej ceste sme mali minúť chatu Gombal 1968m.n.m., ktorá mala byť ešte zatvorená. Predpokladám, že nás v kempe schválne oklamali, aby sme ostali u nich, pravdu sa však už nedozvieme. Každopádne krátke občerstvenie na tejto chate padlo vhod a mohli sme pokračovať ďalej.

Kúsok za chatou bol doznievajúci ľadovec. Na morene sme stretli zopár alpských kamzíkov. Vyjavene kukali na nás a my na nich. Cesta ľadovcom nebola najpríjemnejšia. Po šutroch s ťažkými
topánkami dostávali kolena peknú nálož. Po tomto úseku, ktorý trval vyše hodiny sme sa konečne dostali na sneh. Zo snehu miernym stúpaním sme sa dostali na úsek, na ktorom sme mohli použiť aj ruky. Čím sme vyššie stúpali, tým bol terén exponovanejší.

Našťastie Taliani cestu dobre zaistili lanami a kramľami. Tesne pod chatou bol úsek, na ktorom sme museli oprášiť aj cepíny. Po šiestich hodinách sme sa konečne dostali na chatu vo výške 3071m n.m. a ubytovali sa. V spoločenskej miestnosti nás zaujali dva oznamy, večera o 18:30 a raňajky o 00:00. Hovoríme si, kedy sa máme akože vyspať?

Ráno, respektíve v hlbokej noci raňajkujeme a tešíme sa jasnej oblohe. Po vyzbrojení sa vyrážame na monštruózny Blanc. Spolu s nami ide viac skupín. Po pár stovkách metrov jedna
skupina to vzdáva a otáča sa späť, kvôli zadýchaniu sa. Prudkým výšvihom približne tisíc výškových metrov na troch kilometroch používame cepíny každým krokom. Preskakujeme
ľadovcové trhliny s rešpektom naviazaní na lano. Na hrebeň, ktorý sa nachádza vo výške 4000m n.m. lezieme po skalách a užívame si nočné výhľady.

V diaľke sa blýska a my pevne veríme, že búrka k nám nepríde, veď máme jasnú oblohu. Stúpaním do 4500m n.m. po hrebeni začína vietor naberať na sile, padá hmla. Vyzimení sa dostávame na núdzovú chatu Valotka 4372m n.m., dopĺňame tekutiny, čosi zobkáme a zohrievame sa. Majka sa nás pýta, či nás má počkať, alebo ísť s nami. Odpoveď znie, že je to jej rozhodnutie. Neskôr sme zistili, že potrebovala len povzbudiť.

Čaká nás necelých 500m výškových na 1,5km. Možno sa to zdá málo, ale v mínusových teplotách, vyčerpaní, nevyspatí a s mizerným počasím sa šľapalo veľmi ťažko. Pod vrcholom
stretávame český pár, ktorý s nami vyrazil, ale kvôli nejednotným prestávkam sme na seba opäť narazili až tam. Keďže sa počasie každou chvíľou zhoršovalo, jediné čo som sledoval boli stopy
od stúpacích želiez. Zrazu stopy končia a ja hľadám ich pokračovanie, v tom Erik zakričal, že sme na vrchole, vyťahujem mobil a kontrolujem polohu. Je to tak, sme tu! Urobili sme si zopár fotiek, došiel český pár, prehodili sme pár slov o tom, žeby vrchol mal byť lepšie označený a
vraciame sa späť. Cesta k chate ubehla veľmi rýchlo, avšak posledných desiatok metrov sme išli výlučne podľa GPS, kvôli nulovej viditeľnosti. Keď sme otvorili dvere, Francúzi na nás pozerali ako na zjavenie. Vymrznutí a zasnežení s úsmevom na tvári dostávame otázky, aké je počasie tam hore. Jeden francúzsky vodca po pár minútach klientom oznamuje, že výstup na Blanc ruší.

Čakáme pár minút či sa obloha neumúdri, no nebolo tomu tak. Aj napriek tomu vyrážame odhodlaní pokračovať v ceste späť na chatu Gonella. Po pár metroch zisťujeme že chodník je totálne zasnežený. Dohodneme sa teda, že späť na Taliansku stranu nejdeme. Obávali sme sa totižto zasnežených trhlín, ktorých bolo naozaj dosť. Zostupovú cestu teda volíme do Francúzska. Počasie sa umúdrilo a my sa kocháme výhľadmi cestou na Gouter. Tam dávame teplý čaj a kávu. Na chate sa dlho nezdržujeme, uvedomujeme si totižto, že nás čaká ešte dlhá prechádzka.
Vyčerpaní prechádzame takmer prázdnym kuloárom. Keďže výstup sme išli z Talianskej strany, zostup porovnávame. Od únavy veľmi nerozprávame.

Cestou nadol prechádzame snehovými poľami po mokrom snehu, boríme sa a frfleme si. Zrazu Erik okolo mňa sviští po zadku, za ním Majka a tak si hovorím, kašlem na to idem aj ja. A tak ako starí blázni sa so smiechom spúšťame a nálada sa hneď zmenila.

Vtipkujeme, lebo vieme že po pár metroch na nás čaká zubačka. Prídeme na stanicu a stanica zatvorená. Zmeškali sme poslednú jazdu. Zo zúfalstva kráčame po koľají smerom nadol modliac sa nech prvá lanovka ešte premáva. Na šťastie sme ju stihli. Bezpečne sa dostávame do dedinky Les Houches. Tam hľadáme nejaký spoj ako sa dostať do nášho kempu na Talianskej strane. Vlaky nič, autobusy taktiež. Vezieme sa teda do Chamonix
pravidelnou linkou, dúfajúc že odtiaľ bude možné dostať sa nejakým spojom, ale márne.

V Chamonix kupujeme magnetky a hydratujeme kvalitnú IPU. Padlo rozhodnutie, berieme taxík. Pred deviatou večer sa dostávame do nášho kempu Hobo. Andrej nás čaká s načapovaným pivkom a úsmevom na tvári.

Týmto sa končí naša expedícia Mont Blanc 2019.

Martin Serafín



Členovia akcie: Martin Serafín, Erik Ivanička

Hostia akcie: Andrej Grebeči, Mária Mrovčaková

Akcia uskutočnená: 16.06.2019 – 23.06.2019

Alpine Rock

Next Post

Previous Post

© 2019 alpinerock.sk

Theme by Anders Norén